Jula

Naozaj neviem aký titulok priradiť k týmto riadkom. Je to zmes myšlienok, ktoré sa tlačia z hlavy von. Momentálne niet s kým o tom hovoriť, tak nech prehovoria prsty a odtancujú si svoj step by step po klávesnici.

Bude to asi tým predvianočným časom, keď celková atmosféra burcuje v ľuďoch emócie, inak potlačené každodenným zhonom. Akosi sa snažíme dať najavo svoje city k nám blízkym ľuďom, poniektorí intenzívnejšie cítia pocit samoty a prázdnoty okolo seba. Hladáme spôsoby ako žiť ďalej a lepšie, hľadáme zmysel svojho bytia.

Čoraz častejšie sa stretávam s názorom "Sviatky nemám rád!". Vždy položím otázku "Prečo?" Odpovede sú rôzne ale podstata je rovnaká.  Pocit samoty.

Zvláštne. Ľudí je čoraz viac, ale akosi sa zväčšujú vzdialenosti medzi nimi. Snívame o láske, o milujúcom náručí, o priateľoch ktorí majú na nás čas, o chvíľach so spriaznenými dušami. A pritom, vidíme vôbec že takých ľudí máme okolo seba?

So zamotanými hlavami množstvom reklám, sladkobôľnych telenoviel a romantických filmov, nekonečných radov kníh istého typu spisovateliek plných krásnych, múdrych, úžasných sexi ľudí, už strácame cit pre jednoduché šťastie jednoduchých ľudí.

Áno do tejto skupiny radím aj seba. Uvedomila som si to, keď som vybočila zo svojich bežných zvykov.

Vyprovokovaná mojimi kolegyňami a neskôr článkom v časopise Život o reality show - Zámena manželiek , odsledovala som si jedno z pokračovaní tejto relácie.  Manželky si vymenili dve rodiny spod Tatier. Manželka manažéra sa vymenila s manželkou robotníka. Bolo zaujímavé sledovať ako sa mení nadšenie manželky robotníka z krásneho domu, uvítania kyticou prinesenou mužom v obleku jasne javiaceho známky vysokého postavenia, na sklamanie a zlosť z jeho povahy. Bolo zaujímavé sledovať prvotné obavy druhej manželky, keď prišla z rodinného domu do panelákového bytu, ako sa menia na radosť z prítomnosti jednoduchého a srdečného človeka čo má čas počúvať o jej radostiach a starostiach, ktorý s ňou diskutuje o denných problémoch. Mne osobne sa páčila z celej relácie jediná myšlienka, keď prvá menovaná pani priznala po návrate domov, že si uvedomila akého má úžasného muža a že aká bola naňho zlá, veď zakaždým keď sa vrátil z roboty ( mimochodom bol to lesný robotník) videla jediné - špinu z jeho topánok v chodbe a neuvedomovala si aké má šťastie, že sa jej vrátil živý a zdravý domov.

Druhé vybočenie z mojich zvyklostí bolo ešte minulý týždeň, keď som omylom prepla na ČT2. Dávali tam nejaký dokument. Už som to chcela prepnúť , ale zaujali ma slová komentátora, hovoriaceho o možnostiach ľudského tela obnovovať svoje časti. Rýchlo som nakukla do TV programu čo to vlastne je - miniseriál dokumentárnych filmov pod názvom Superčlovek a zvedavosť mi nedala dopozerať ho do konca. Nebol to prvý diel, ale obsahovo bol naozaj zaujímavý. Rozoberal možnosti regenerácie častí ľudského tela jeho vlasnými silami. S úžasom som hľadela na snímky z operácie človeka postihnutého anginou pectoris (odbornej verejnosti sa ospravedlňujem za svoju neznalosť latinčiny), ktorému lekári dávali len minimálnu nádej, bez tejto operácie by zakrátko umrel. V podstate šlo o to aby po naštepení príslušných buniek začala rásť nová cievna sústava srdca, nahrádzajúca pôvodnú postihnutú chorobou. Znie to neuveriteľne a priznám sa, ešte i teraz to beriem s rezervou, ale podarilo sa to a pacient sa mohol vrátiť do normálneho života. A prečo vlastne tomu neveriť, veď transplantácia srdca bola voľakedy nepochjopiteľná vec a dnes? Celý dokument bol zameraný na schopnosti ľudského organizmu za určitých okolností obnovovať poškodené časti, či už samostatne, alebo za pomoci odborníkov, naštepením príslušných buniek, ktoré dokážu rásť a vytvoriť nový orgán, navynímajúc mozog. Výskumy smerujú k tomu, aby sa pomocou rastu buniek dokázali obnoviť i poškodené časti mozgu a umožnilo by to tak mnohým ľuďom postihnutých mozgovými príhodami, epilepsiou, po úrazoch vrátiť sa do normálneho života. Uvedomila som si aký zázrak je naše telo, čo všetko dokáže a my? My ho ničíme ako sa len dá.

 Včera večer som si už nenechala ujsť ďalší diel tohto seriálu.

Dnes, ako v poslednej dobe pravidelne každý deň, som okrem pošty nakukla i do nových príspevkov na BLOG.SK. A opäť vo mne zarezonovali otázky, vieme si vážiť také obyčajné šťastie, vieme len tak jednoducho ľúbiť a tešiť sa z toho pocitu ( ja tomu hovorím plamienku v srdci), naozaj si myslíme, že na Vianociach sú podstatné dary, alebo šťastie ide automaticky s rastúčim kontom, či závratnou kariérou?

Áno i ja mám starosti, čo nachystať na Vianoce, pretože to budú asi prvé Vianoce, keď k nám zavíta hosť, takže chcem pripraviť preňho príjemnú atmosféru. Áno i ja pripravujem darčeky. A téma darčekov je jedna z najčastejších pri rozhovoroch so známymi. Lenže viac počúvam, aká to bola výhodná kúpa, aká je to rarita, aké namáhavé to bolo zohnať (tento výraz som zámerne použila). Bolí to. Moja predstava je darovať niečo čím poteším, čím vyjadrím ako sa viem vcítiť do pocitou obdarovaného. Snažím sa počúvať čo má rád, čo ho baví, pre čo má slabosť a podľa toho sa rozhodujem pri výbere darčeka.

Áno aj aj mávam ten problém čo kúpiť keď už všetko má. Vtedy pustím fantáziu z uzdy a dám voľný priebeh svojej tvorivosti. Končí to napr. krabicou na ihlice pre moju mamu (urobenej z papundeklu a zvyškov tapety) , kde ich má podľa veľkosti pekne roztriedené v samostatných zásuvkách, alebo to bola čiapka pre otca, keď mu už zredli vlasy a ušanku zásadne odmietal. Takto sa mohol všetkým známym chváliť akú má šikovnú dcéru a ja som vedela, že je to pre jeho zdravie. Alebo... Nie nechcem sa vychvaľovať, ani radiť, skôr požiadať, zvážte či by vašim blízkym neurobilo väčšiu radosť, keby ste im dali niečo z vás, niečo čo je pripravené s láskou a čas stratený behaním po butiokoch, zlatníctvach, hyper, super marketoch a šopoch, venovali tým, ktorých máte radi. Možno postačí šperkovnička urobaná zo zbytkov lepenky a kúskov látok, alebo opravené korčule, ktoré trčia v pivnici ktovieako dlho a kvôli ktorým ste spolu neboli korčuľovať už hrozne dávno, alebo rámik na fotografie (hoci aj tie "hambaté", keď to urobí radosť,...... Som presvedčená, že takýchto nápadov nájdete milión.

Ale rezonuje tu ďalšia otázka, je môj cit opätovaný? Je to, čo dávam vyvažované rovnakou mierou? Túto otázku som už dávno zavrhla. Prečo? Jednoducho preto, že kupčiť s citmi sa nedá. Dávam zo srdca, dávam, preto lebo chcem potešiť , nie preto, že čakám oplatu. A teším sa z daru, ktorý dostanem, aj keď možno mám doma rovnakú súpravu pohárov, alebo rovnaký obrus, alebo každý rok dostanem balíček kozmetiky. Teším sa z toho, že na mňa myslia a stojím im za ten dar.

Pre mňa ľúbiť, znamená mať radosť z blízkosti milovaného človeka, donekonečna počúvať rovnaký vtip, trebárs aj dávať dole dosku na WC ( viď jeden z príspevkov na Denníček WA), variť to čo má rád, patlať si ruky od cesta, lebo miluje buchty, spať len na pol oka, lebo mi chrápe do ucha. Mám radosť z toho že je tu, je zdravý a žije.

I ja mám zlé dni. Občas vybuchnem, keď je toho moc. Ale  zlosť opadne a ja sa neubránim otázke, aké by to bolo, keby to bolo inak?

Blížia sa Vianoce. Tento rok, tak ako každý rok, ako moja mama a stará mama, na stôl prestriem o jeden príbor viac. Je to spomienka na tých, ktorí už s nami nebudú nikdy sedieť za štedrovečerným stolom a zároveň je to miesto pre prípadného hosťa, ktorý zaklope na naše dvere. V tento večer by nikto nemal byť sám.