V jedno popoludnie, tak ako v mnohé iné, jemu podobné, som sa pobrala na nákupy. Vo vrecku lístok so zoznamom chýbajúcich vecí v domácnosti, v hlave stratégia nákupu, kde sa zastaviť najskôr, kde neskôr, kam ísť na zaručene čerstvé vajcia, či teplý chlieb, kde majú lacnejší prášok na riad, pranie, či chýbajúci šampón... Veď to poznáte.
Takto zamyslená som temer vrazila do odstaveného invalidného vozíka. Sedela v ňom staršia pani a s neuveriteľne smutným pohľadom hľadela do už vysvietených výkladných skríň. Moje "Prepáčte" sa stretlo s tichým "Nič sa nestalo" bez toho, aby sa nám stretli oči a ja som rýchlo vbehla do blízkej predajne potravín. Ešte mi stihla preblesknúť hlavou myšlienka, čo za krutáňa môže takto nechať chorého človeka vonku na mraze a už mi oči hľadali v regáloch to čo som potrebovala. S nákupom vo vozíku som sa zaradila do radu ku pokladni. Z dlhej chvíle som sa pozrela cez vyzdobený výklad von. A čo vidím, pri panej na vozíku je iná, o niečo mladšia žena, výraz tváre je teraz iný, usmieva sa a niečo si medzi sebou hovoria. Vtom ju mladšia pohladí po tvári, zavesí tašku s nákupom na rúčky vozíka, odistí brzdy a opatrne vozík tlačí odtiaľ preč. Vôbec mi nezapadá do obrazu krutáňa. Je to obraz lásky a starostlivosti, akejsi blízkej dôvernosti.
Zrazu som mala pred očami iný obraz, obraz z môjho detstva, tak častý a pre mňa taký úchvatný ešte i dnes po toľkých rokoch. Je to obraz mojej mamy a mňa, malého copatého dievčatka ako sa držíme za ruku a chodíme medzi regálmi a vyberáme čo nám je doma treba. Obraz dievčatka, ktoré mame džavoce o svojich veľkých objavoch a radostiach, obraz mamy, ktorá jemne pohladí svoju malú po líčku a trpezlivo odpovedá na jej nekonečné otázky.
Úplne som stratila pojem o čase. Vôbec som si nevšimla, že som na rade. S ospravedlnením som rýchlo vyložila nákup na pult, zaplatila a šla von. Zarazená som zostala stáť nad vstupným schodišťom. Nad tými pár schodmi, ktoré dnes bránia vojsť možno tiež matke a dcére do predajne (tak ako za iných, mladších a zdravších čias), Schody, ktoré ich takto pripravili o čaro spoločne trávených chvíľ. Schody, ktoré vyradili invalidného človeka medzi odpad a vykázané zvieratá.
Obyčajné tri schody.
Alebo, že by to neboli schody?
Komentáre