Jula

Mobil. Bežná vec patriaca k súčasnému životu. dokonca aj názov je už upravený k dnešnéhu tempu a tak mobilný telefón sa stal mobilom. Postupne tento názov zľudovel a dostal aj nové tvary ako debil, hlobil, nebyl... Ale pred pár rokmi to ešte bola novinka, nesmierne drahá a vzbudzujúca rešpekt.

Mám rada nové veci a lákajú ma všetky tie výdobytky modernej doby o ktorých sa nesnívalo ani Julovi Verneovi, lenže... Mobil mi bol od začiatku protivný. Protivnejší ako budík drnčiaci ráno pri posteli.

Prvý raz som mala možnosť vidieť mobil u nášho direktora, zavesený ako v nejakej kovbojke "proklate nizko", taká tehla, nespratná do ruky. Nevyzeralo to bohvie ako, pod ovisnutým bruchom vysiace a nafukujúce čudo na boku. Zavadzal pri chodzi i pri sedení. 

Prvý dotyk s mobilom bol po určitej dobe na služobnej ceste. Šli sme do Bratislavy viacerí jedným autom a každý na inú inštitúciu. Chlapi ma vysadili v meste s tým, že mi strčili do ruky mobil, vraj, keď budem mať všetko vybavené,  aby som sa ozvala, že pre mňa prídu. Ešte som dostala "krátky kurz geniality", aby som vedela vyhľadať príslušné číslo a zavolať a už ich nebolo. Lenže čo s mobilom. Veľká, neforemná vec mi ledva vošla do kabelky. Čert ťa ber aj s haraburdou, drdlala som celou cestou. Ale nebolo pomoci, povinnosti volali a tak som šla vybavovať. Vtom čosi drnčí. Obzerám sa čo kde a ako, len keď mi nejaké chlapčisko hovorí: "Teta, zvoní vám mobil" Až som dostala trému, lebo som si uvedomila, že na prijímanie hovorov som nedostala inštruktáž. Vyberiem mobil z kabelky, na displeji nápis, "Prijmete hovor?", podtým nejaké tlačidlá, poďme ho teda študovať, že ktoré je ktoré. Ešte že ovládam trochu angličtinu, pochopila som, že bude treba stlačiť klávesu "YES". A vtom sa ozve z druhej strany hlas môjho kolegu, vraj mi zabudol povedať ako prijímať hovory. Zlatý chlapec. Učil ma praxou. Ešte že ma stihol upozorniť  aby som skončila hovor klávesou "NO". Či chcel ešte niečo povedať dodnes neviem, jeho radu som využila okamžite, bez zaváhania.

Prešlo pár rokov, kamaráti, známi, príbuzní, kolegovia, postupne sa skoro všetci v mojom okolí  vybavili mobilmi. Mne tá vec bola z duše protivná, zakaždým vo mne hrklo, keď niekomu začal vyzváňať mobil vo vrecku, nechápala som, ako môže niekto viesť hovor na ulici, medzi inými ľuďmi, dokonca intímneho rázu, alebo obchodný hovor.  Vytáčalo ma do siedmych obrátok, keď na porade, v prostred dôležitého referátu začal zvoniť mobil, alebo vyhrávať nejakú odrhovačku. A nemala som väčšej zlosti, keď som potrebovala niečo zariadiť, volám na pevnú linku, tam odkazovač s číslom na mobil, vytočím číslo mobilu a tak odkaz: " Účastník je nedostupný, zavolajte neskôr, prosím".  Jednoducho, otravná a nepotrebná vec.

Až raz, bratranec mal nepeknú nehodu,  skončili s autom v poli na streche. Synovec bol ťažko zranený, široko ďaleko, žadna telefónna búdka. Pristavilo pri nich nejaké auto. Vodič vytiahol mobil a hneď z miesta volal záchrannú službu, prvú pomoc. Chlapcovi to zachránilo život. Vtedy som si začala uvedomovať, že na niečo je dobrý aj mobil.

Pred rokom som bola na školení v Bratislave. Bolo to na jar, počasie hnusné, cesty nebezpečné. Šla som radšej autobusom, istota je istota. Pri ceste späť sme však došli po Piešťany, presnejšie pár kilometrov pred Piešťany a ostali sme stáť v kolóne áut.. Vraj autonehoda, ceta v jednom jazdnom pruhu zablokovaná. Prešla polhodina, hodina, ďalšia hodina a my nie a nie sa dostať do Piešťan. Okolo mňa už spolusediaci debatovali cez mobily so svojími blízkymi, kde sú a čo sa deje.  V podstate som mala byť už doma a predo mnou bol ešte kus cesty. Ako však dať našim vedieť? Pomohla mi spolusediaca, videla moju nervozitu, spýtala sa ma či si nechcem zavolať, podala mi svoj mobil a keď som dovolala, odmietla peniaze za môj hovor.  Vtedy som sa rozhodla, kúpim si mobil!

Hm, lenže aký. Začala som zbierať informácie. Najprv kolegovia, aké majú skúsenosti, na čo sa pýtať v predajni, podľa čoho sa rozhodovať... To všetko mi vírilo hlavou. Keď som si vytvorila aký taký obraz, vybrala som sa na historický nákup.  Prvá predajňa - Orange. Mladej dievčinke s nežnými očami som začala vysvetľovať čo chem. A ona na mna že majú také a také akcie, že ten mobil je na taký paušál, henten a onaký paušál, že tamten nie je na kartu, že... Po štvrť hodine som z mojích usporiadaných požiadaviek mala totálny guláš. Poďakovala som sa za informácie, vzala som si pár letákov a vyspätkovala z predajne. Cítila som sa ako keď som prvý raz vyletela zo skúšky, hlúpa a popletená. Nevzdala som sa a šla sa informovať do Eurotel-u. Otvorím dvere a...nevošla som, dav ľudí v predajni ma nepustil dnu. Hovorím si, vydržím, počkám, nebudem zbabelec. Po viac ako hodine čakania som to veru vzdala. Majte ma radi aj s vašimi mobilmi, bola moja reakcia.

Prešiel ďalší rok. Okolie sa postupne zmierovalo s tým, že som zastihnuteľná len na pevnej linke aj to len v určitú hodinu. Až raz... zvoní mi telefón v práci. Volá mi kamoška, že mení mobil, či chcem jej. Je starší, ale dobrý, má novú baterku, predá mi ho lacno. Chvíľu som váhala, ale potom si hovorím dobre, boli zrovna akcie na EASY karty, vyskúšam. Kartu som kúpila bez väčších problémov, mladý muž v predajni len zdvihol obočie, keď som ho požiadala aby mi ju založil do aparátu a pre istoru som si to dala ukázať ešte dvakrát.  Doma som začala študovať príručku na obsluhu, pokyny pre prácu s EASY kartou a samozrejme ovládacie menu v mobile. A BOLA SOM ZRAZU V TOM.

Písanie SMS správ, zakladanie telefónneho adresára, zmeny nastavení mobilu, ...Asi týždeň som bola úplne mimo. ÁLE! stala som sa mobilnou aj ja. Po dvoch týždňoch, jedno nedeľné ráno idem zapnúť mobil a nič. Ani neblikol. Čo teraz. Príručka tvrdila, že je vybitá baterka. Ale ako je to možné, veď bola nová a mobil som nabíjala, pred týždňom. Keď som volala kamoške, dostala záchvat smiechu. Vraj baterku treba nabíjať každý tretí, štvrtý deň. Tak som po dvoch týždňoch mohla prejaviť svoju mobilnú "nevedomosť" opäť pri kúpe novej batérie.Ale toto je už naposledy čo sa strápňujem s mobilom, bolo moje predsavzatie a doštudovala som si všetko čo som potrebovala k jeho prevádzke.

Pár mesiacov bol pokoj, ja som už hravo SMS-kovala, telefonovala, zvládla i konferenčné hovory, prosto paráda. Až raz....

Prišla k nám na návštevu teta. Mladí šli k príbuzným v neďalekom meste a tetu vyložili pred naším domom s tým, že vnuk jej dal svoj super,hyper nový mobil, vraj jej zavolajú keď pôjdu naspäť. Návšteva prebehla v pohode, predrkotali sme skoro celý deň a navečer zrazu tetin mobil zazvonil. Lenže! Na mobile boli tlačidielka "YES" a "NO" uložené opačne a milá teta hovor zrušila. Teraz celá nervózna chcela volať naspäť, ale ako? Displej síce farebný ale písmo drobné, nevideli sme naň, tak poď ho pre lupu. Konečne. Vidíme čo je na displeji, ale je to niečo úplne iné ako na mojom. Klávesy inak uložené, nie a nie sa dostať do MENU. Nakoniec sme to vzdali. Zavolali sme z pevnej linky, ujovi domov, nech nám dá číslo na mladých. Moja hrdosť bola ta tam.

Vzdávam sa. I napriek mojej láske k novinkám, čo sa týka mobilov, asi ešte dlho ostanem pri "mojom" mobilíku. I keď nie je "IN", viem už čo dokáže a dúfam, že mi nejaký čas ešte poslúži. Lebo inak...asi zas budem zastihnuteľná len na pevnej linke. Pre istotu ju ešte nezruším.