Jula

Vo včerajších večerných televíznych spravodajských reláciách sa objavili zábery z niektorých obchodných domov  vo väčších mestách. Začalo sa obdobie výpredajov starého tovaru. Nebolo by na tom nič zvláštneho. Dnes už bežný obchodnícky ťah. Zarazila ma však reakcia ľudí. Chtiac, nechtiac sa musím zaoberať myšlienkou čo sa vlastne, povedzme za posledných dvadsať rokov, zmenilo.

Poďme do minulosti. Ešte za bývalého režimu, mnohí starší spomínajú ako všetko zháňali. Či do domácnosti, na stavbu domu, pri kúpe auta, náhradných dielov. Dá sa to vidieť i dnes v starších československých filmoch. Dnes si už nevieme predstaviť poradovníky na kúpu auta, alebo niekoľkodňové byvakovanie pred stavebninami, pretože mali doviezť cement, tehly, škridľu, obkladačky, či sanitárnu techniku. Áno, ono to skutočne bolo. Pamätám ako boli na prídel potraviny ako kakao, kokosová múčka, citrusové ovocie, banány, alebo taký toaletný papier. Ako sa stáli fronty na chladničky, automatické práčky.  Kolegyňa kúpila prednedávnom novú automatickú práčku a spomínala ako s mužom kupovali tú prvú. Celú noc stál pred elektro, lebo ráno ich mali doviezť. Keď mal ísť do práce, prišiel ho vystriedať švagor za ktorým došla potom kolegyňa. Boli prví tak sa im obom ušli pračky. Zo štyroch dovezených. Dobre vidíte, zo štyroch dovezených. Vonku stálo asi dvadsať ľudí.

Raz prišla mama domov poriadne rozčúlená, vraj nie je rodina ako rodina.. Bola v potravinách na nákup, akurát v ten deň doviezli tovar. Dostali kakao. Vedúca dala príkaz, každému v rade, pokiaľ ho bude chcieť, predať len jeden balíček kakaa, aby sa ušlo čo najväčšiemu počtu zákazníkov.  Pred mamou stála jedna pani, ktorá mala sedem alebo sem detí. Tam ten balíček kakaa bol v momente preč.  Pokúšala sa preto presvedčiť predavačku aby jej predala aspoň dva balíčky, nech tie decká niečo z toho majú.  Nepresvedčila ju. Mama svoje zaplatila a vyšla za tou paňou podávajúc jej svoj prídel. Trochu prekvapene to prijala, ale horšie bolo že v rade blízko nich stála otcova sestra. Tá spustila na mamu taký krik, vraj cudzím dopraje a  vlastnej rodine nedá, vôbec nemyslí na jej detičky (myslela tým svoje vnučky jedno a dvojročnú), čo budú chúdence papkať. Začula to predavačka, vyšla von a keď zbadala kto to vrieska, len sa spýtala, či je tetka už zas v rade. Vyšlo najavo, že sa stihla otočiť štyrikrát.

Prišla nová doba, časy sa zmenili, otvorili sa hranice a my sme objavili nákupné centrá v Rakúsku, neskôr trhy v Poľsku. Nekonečné rady áut, autobusov na colniciach smerom tam, i niekoľkohodinové, naspäť napchaté dopravné prostriedky tovarom všetkého druhu. Tovary, ktoré sa u nás nedali zohnať, alebo boli podstatne drahšie ako vonku. Bezohľadné tlačenice, honba za čo najväčšími nákupmi.

Postupne sa vytvorili tržnice u nás, objavili sa rôzne hyper, super markety. Ceny poklesli, ÁLE, ľudia prepadajú nákupnej horúčke opäť. Sú tu výpredaje. Nekonečné rady, zabité hodiny nekonečného čakania, kým otvoria. No povedzte, ČO SA ZMENILO?

Odpoviem Vám. Voľakedy nebolo tovaru, dnes zrejme peňazí. A napadla ma ešte jedna kacírska myšlienka pri pohľade na tie davy ľudí. Koľko z nich je zamestnaných? Pretože bol to čas, keď zamestnaný človek je už v práci. Alebo žeby u nás nezamestnaní mali také príjmy, že si môžu dovoliť nakupovať vo veľkom aj keď vo výpredaji? Alebo, žeby to boli ubiedení živnostníci?  Vlastne ma do toho nič. Je to vec každého jedného. Bolo by však na čase, zamyslieť sa nad vlastným správaním a konečne okrem kritizovania predošlých vlád a režimov a vyhovárania sa na ich pozostatky, aj urobiť niečo pre to aby tieto neduhy konečne vymyzli z nášho života.

Ale či vymiznú, ťažko povedať. Je to len v nás.