Jula

Musela som ísť niečo vybaviť do firmy, ktorá sídli neďaleko nás. Bežnou cestou je to asi desať minút (obehnúť dve budovy a prejsť ulicu plus nahlásiť sa na vrátnici) a tak som využila sotva trojminútovú skratku medzi plotmi, známu iba domorodcom. Vykročila som z budovy, zahla za roh a vkročila do prikrývky suchého lístia. Jemne mi šuchotalo pod topánkami, nad hlavou sa pokyvovali ešte holé konáre stromov, vtáčence štebotali ako keby o kúsok ďalej nerámusili autá a nebol bežný ruch ulice. Obišla som ešte posledný strom a......... tu na sivohnedom podklade žiarili žlté hlávky podbeľu. Dvíhali svoje strapaté a šantivé kvietočky tak úžasne žlté v tom smutne vyzerajúcom prostredí, ako keby tým chceli zvestovať príchod nového života, novej nádeje, nových radostí. 

Bolo ich len pár. Potlačila som svoju túžbu aspoň jeden si utrhnúť a založiť si ho pre radosť za ucho. Bol to pripekný pohľad. Opatrne som ich obišla nespúšťajúc z nich obdivný pohľad. Pokiaľ som vošla do budovy danej firmy, úplne som zabudla čo tam chcem. Stále som mala pred očami tých pár žlto žiariacich hlaviček hrdo vztýčených na krátkych, strapatých, zelených stonkách.