Jula

Ranný rituál, budík drnčí, moja ruka letí vzduchom. Prásk po budíku a ostane visieť cez pelasť postele sprevádzaná myšlienkou " Ach ešte päť minút". (Preto mám budík nastavený o pol hodinu skôr ako mi treba vstať)

Ale dnes... okrem toho počujem akési zvonenie, otvorím oči...ticho...Čo sa mi to snívalo? Veru, asi môj anjel strážny nie že zvonil na nebeský zvon, ale určite už trieskal na nebeský gong, pretože...to snáď nie...ja som zaspala. Posledné slová ma dobehli až v kúpeľni. Nezaspala som už ani nepamätám kedy... daľšia myšlienka môjho rozospatého mozgu letela za mnou krížom cez izbu kde som sa pokúšala obliecť pripravené veci... ešte že som si ich pripravila večer, dokončila som myšlienku už na schodoch s taškou v ruke a kabátom oblečeným cez jeden rukáv a vejúcim za mnou. Vybehnem von, prší. NIÉÉÉ, mi hučalo v ušoch cestou späť domov, dáždnik ostal schnúť v kúpeľni  po včerajšom použití.

Nový štart, nasadím tempo a ... načo mi je dáždnik, keď ma práve prichádzajúce auto zmenilo na vodníka. Ďalšie NIÉÉÉ, zostalo na mieste, pretože ja som už letela rýchlosťou danou dĺžkou kroku (pomaly rovnajúceho sa dĺžke nôh) a kmitočtu krokov. Prechod cez firemnú bránu skončil zavesením sa na kľučku vstupných dverí, sprevádzaný zvukom trhajúcej látky vrecka kabáta. Čo je to dnes za deň, začína mi vŕtať hlavou. S poslednými silami vrážam do kancelárie....a...kľučka pod tlakom mojej ruky nepovoľuje. Ešte raz a znovu. Nič. Kľúče, kde mám kľúče?  No jasné, ostali v kabelke čo som mala včera, aj peňaženka, aj doklady, Do .... nadávku prehlnem.

Čo teraz? Konečne sa okolo seba obzriem. Všade ticho, nikde nepočuť ranný ruch začínajúceho sa pracovného dňa, sičanie kávovaru, štrkot šálok, hrkot kovových zásuviek registračky a dvier skrine na spisy, pípanie zapínajúcich počítačov a kopírky, ani džavot kolegýň preberajúcich včerajšie zážitky. Nechápavo sa obzerám po chodbe, pomaly si uvedomujúc, že... Záver prerušilo vyľakané zhíknutie prichádzajúcej kolegyne (mimochodom, prečo ide tak neskoro, veď ona je tu vždy prvá?), obočie je vyletelo až pod vlasy ako vyplašené vtáča a ani ruka ktorou si práve prikryla ústa, neudržala výbuch smiechu. Začína sa ma chytať panika. Čo sa dnes všetko zbláznilo? "Čo je, čo sa tak hrozne smeješ? A ako to, že tu nik nie je?", "Preboha prestaň, odpovieš mi konečne čo sa robí?" Otázky zo mňa vyletujú ako strely guľometu, akurát, že kolegyňa sa prehýba pod salvami vlastného smiechu. Jej ruka ukazuje na mňa. Pozriem dolu. Pomaly... opatrne... a.... posledné (aspoň dúfam) dnešné NIÉÉÉ sa stratilo za zovretými prednými dielmi kabáta, ktoré zakryli obnažené kolená a čipku spodničky. Sukňa zostala doma.

Už končím, ostatok pracovného dňa prešiel normálne, akurát, že sedím v plášti za stolom celý deň a dokonca mám nadčas, pretože, (bodajho aj s digitálnymi hodinami) vyštartovala som z domu oveľa skôr, mysliac si, že je o hodinu viac.

A nadôvažok sa na mňa z kalendára uškŕňa veľká farebná TRINÁSTKA.

P.S. Podobnosť kohokoľvek (okem mňa) s týmto článkom je čisto náhodná.